|
Dr. Josef
Bühler
(1904 - 1948) |
 |
|
Bühler bol od roku 1941 stály zástupca generálneho guvernéra Franka a v tejto funkcii zodpovedný za všetky zločiny voči poľskému obyvateľstvu a masové vyvražďovanie Židov v Poľsku. Na Heydricha na konferencii vo Wannsee vyvíjal nátlak, aby začal s "konečným riešením" práve v Generálnom gouvernemente, pretože tam nevidel nijaké „problémy s prepravou“. Okrem toho si tiež želal "vyriešiť židovskú otázku na tomto území čo najrýchlejšie". V r. 1942 sa Bühler podieľal na príprave nemeckého osídlenia pri Lubline a na deportáciách Poliakov na nútené práce do Nemecka.
Narodil sa vo Waldsee (Württembersko) ako syn pekára v katolíckej rodine, potom gymnázium a štúdium práva, v r. 1932 promoval na JUDr., v apríli 1933 vstúpil do NSDAP. Ako generálny prokurátor viedol kanceláriu ríšskeho ministra bez kresla Hansa Franka. Od decembra 1939 šéf úradu generálneho guvernéra v Krakowe, od marca 1940 jeho štátny tajomník. V januári 1945 utiekol z Krakowa. V apríli 1946 svedok pri obhajobe Hansa Franka pred Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu, po ktorom bol vydaný Poľsku. V Krakowe bol v júli 1948 odsúdený na smrť a popravený.
|
|
Adolf Eichmann
(1906 -
1962) Vedúci referátu IV B 4
|
 |
|
Ako organizátor deportácií hral Eichmann vedúcu úlohu v procese vyvražďovania európskych Židov. Od októbra 1934 sa ako zamestnanec na hlavnom úrade SD na referáte II /112 ("Židovstvo") zaoberal možnosťami vyhnania Židov z Nemecka. Po anšluse Rakúska a nemeckej invázii do Čiech a na Moravu viedol Eichmann v r. 1938-39 "Ústredné orgány pre emigráciu Židov" vo Viedni a v Prahe. V októbri 1939 sa podieľal na plánovaní "židovskej rezervácie" v Nisku na Sane (Poľsko). Od decembra 1939 sa stal referentom na RSHA, IV D 4 ("Emigrácia a vysťahovávanie"), v marci 1941 sa stal riaditeľom referátu IV B 4 ("Židovské záležitosti a vysťahovávanie Židov"). Eichmann zostavil sumárny protokol z konferencie vo Wannsee. Od októbra 1941 do 1944 koordinovala jeho kancelária deportácie a určovala počet Židov, ktorí boli deportovaní. Od marca 1944 zodpovedal ako šéf "Špeciálneho komanda Eichmann" v Budapešti za odvlečenie viac ako 437 000 Židov do Osvienčimu a iných koncentračných a vyvražďovacích táborov.
Narodený v Solingene ako syn účtovníka. Vyššia reálna škola, po nej sa neúspešne pokúsil o inžiniersky titul, potom sa vyučil za obchodného zástupcu, od 1925 do 1933 bol obchodným zástupcom a obchodným cestujúcim vo Viedni. V apríli 1932 vstúpil do NSDAP a SS a v auguste 1933 sa presťahoval do Nemecka. Od 1934 do 1939 zamestnaný v SD, potom do roku 1945 na Hlavnom ríšskom bezpečnostnom úrade. Začiatkom mája 1945 získal falošnú identitu slobodníka letectva Luftwaffe; bol chytený, no čoskoro sa mu podarilo ujsť. Pod falošným menom pracoval ako lesný robotník pri meste Celle. V r. 1950 ušiel cez Rakúsko do Talianska a odtiaľ ďalej do Argentíny, kde žil pod falošným menom Ricardo Klement v Buenos Aires. V máji 1960 ho odtiaľ uniesli príslušníci izraelskej tajnej služby. V decembri 1961 ho v Jeruzaleme odsúdili na smrť a dňa 31. mája 1962 popravili.
|
|
Dr. Roland Freisler
(1893 -
1945)
|
 |
|
Freisler zastupoval na konferencii vo Wannsee ministerstvo, ktoré predovšetkým od Norimberských zákonov z r. 1935 viedlo právne prenasledovanie nemeckých Židov a systematicky zbavovalo občianskych práv židovské obete. Freislera považovali za "garanta národno-socialistického zmýšľania". V auguste 1942 bol vymenovaný za predsedu ľudového súdneho dvora. V tejto funkcii vyriekol on a ďalší členovia senátov tisíce rozsudkov smrti nad politickými odporcami.
Narodil sa v Celle ako syn diplomovaného inžiniera v rodine patriacej k reformovanej cirkvi, po gymnáziu v Aachene a maturite 1912 nasledovalo štúdium práva na univerzite v Kiele, od augusta 1914 vojenská služba ako dôstojnícky čakateľ, neskôr poručík, od októbra 1915 do 1920 v ruskom zajatí, potom pokračoval v štúdiách v Jene. V r. 1922 promovaný na JUDr., od r. 1924 advokát v Kasseli a mestský poslanec za Ľudácko-sociálny blok. V júli 1925 vstup do NSDAP. 1932 poslanec v pruskom sneme, vymenovaný za ministerského riaditeľa na pruskom ministersve spravodlivosti, od júna 1933 štátny tajomník, člen pruskej štátnej rady, od októbra 1933 člen Akadémie pre nemecké právo a vedúci jej oddelenia trestného práva. Od apríla 1935 štátny tajomník na zlúčenom ríšskom a pruskom ministerstve spravodlivosti, kde mal okrem iného kompetencie pre personálne otázky, trestnoprávne zákonodarstvo a výkon trestu. Zahynul pri leteckom bombardovaní v Berlíne 3. februára 1945.
|
|
Reinhard
Heydrich
(1904 -
1942)
|
 |
|
Heydrich bol od roku 1938 kľúčovou postavou pri vyháňaní a vyvražďovaní Židov v Európe. Po anšluse Rakúska vynikla SD v organizovaní nútenej emigrácie Židov. Po novembrovom pogrome v r. 1938 nechal Heydrich uväzniť v koncentračných táboroch v Nemecku 26 000 Židov. Po vypuknutí druhej svetovej vojny 1. 9. 1939 nariadil Heydrich ghettoizáciu Židov a zriadenie rád starších vo všetkých židovských obciach v Poľsku. Po prepadnutí Sovietskeho zväzu hneď rozkázal pohotovostným skupinám popraviť komunistických funkcionárov a Židov v brannom veku. Podľa jeho usmernenia prešli pohotovostné jednotky zakrátko k hromadnému vyvražďovaniu celého židovského obyvateľstva na obsadených sovietskych územiach. Na základe splnomocňovacieho listu podpísaného Göringom zo dňa 31. 7. 1941 o realizácii "konečného riešenia židovskej otázky" plánoval Heydrich vyvraždenie 11 miliónov európskych Židov.
Narodil sa v Halle nad Sálou ako syn skladateľa a riaditeľa konzervatória. Potom štúdoval na katolíckom gymnáziu, v roku 1920 sa stal členom Freikorps (dobrovoľnícke polovojenské jednotky antidemokratického charakteru). V r. 1922 vstúpil do ríšskeho námorníctva ako nadporučík námorníctva, v r. 1931 bol kvôli porušeniu manželského sľubu s hanbou prepustený. V r. 1931 vstúpil do NSDAP a do SS. V júli 1932 ho Himmler poveril vybudovaním a vedením bezpečnostnej služby (SD). Od apríla 1933 riaditeľ Bavorskej politickej polície, od apríla 1934 šéf Tajného štátneho policajného úradu v Berlíne. V júni 1936 šéf bezpečnostnej polície, od septembra 1939 šéf Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA) 27. 5. 1942 naňho v Prahe spáchali atentát českí bojovníci hnutia odporu, 4. júna 1942 zomrel na jeho následky.
|
|
Otto
Hofmann
(1896 - 1982)
|
 |
|
Ako šéf hlavného úradu sa Hofman podieľal od 1940 do 1943 vo vrcholnej funkcii na zločineckej germanizačnej politike na území Poľska a Sovietskeho zväzu. Zodpovedal za "rasové previerky", ktorých následkom boli rozličné etnické skupiny vyhnané zo svojho pôvodného územia a nahradené Nemcami z rozličných krajín, ďalej za odvlečenie poľských detí do Nemecka a za "starostlivosť o čistotu krvi a správnu voľbu partnerov" v rámci SS. Na konferencii vo Wannsee dôrazne žiadal sterilizáciu "miešancov".
Narodený v Innsbrucku ako syn obchodníka. Po ľudovej škole pokračoval na gymnáziu, v auguste 1914 sa dobrovoľne prihlásil do vojny, v r. 1917 sa stal poručíkom. Od júna 1917 vojnový zajatec v Rusku, potom utiekol do Nemecka, kde sa stal pilotom. V r. 1919 demobilizovaný, 1920-1925 pracoval vo veľkoobchode s vínom, potom obchodný zástupca v obchode s vínom. V apríli 1923 vstúpil do NSDAP, v apríli 1931 do SS, od roku 1933 potom zamestnaný v SS na veliteľskej pozícii. Od apríla 1943 vedúci Vrchného úseku SS Juhozápad a vyšší veliteľ SS a polície vo Württembersku, Bádensku a Alsasku. Veliteľ pre vojnových zajatcov v obrannom kraji V (Juhovýchod). V procese proti Hlavnému úradu pre rasu a osídľovanie v marci 1948 odsúdený za zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny na 25 rokov väzenia, v r. 1954 omilostený a prepustený z väzenia v Landsbergu. Potom ekonomický pracovnik vo Württembersku, zomrel v r. 1982.
|
|
Dr. Gerhard Klopfer
(1905 - 1987)
|
 |
|
Klopferova úloha v procese "konečného riešenia" vyplývala z ústredného postavenia kancelárie strany v mocenskom systéme národného socializmu. Patril k vplyvným a najlepšie informovaným byrokratom národno-socialistického režimu. Ako vedúci Štátoprávneho oddelenia III v kancelárii strany NSDAP a zástupca Martina Bormanna mal v kompetencii "Otázky rasy a komplexné prejavy života národa ako výraz jeho osobitného charakteru", hospodársku politiku, spoluprácu s RSHA a zásadné otázky politiky na obsadených územiach. V novembri 1942 sa podieľal ako štátny tajomník na ďalšom obmedzení práv Židov v "zmiešaných manželstvách".
Narodený v Schreibersdorfe (Sliezsko) ako syn roľníka. Po gymnáziu a maturite v r. 1923, študoval právne a hospodárske vedy v Jene a Poznani, v r. 1927 promovaný na JUDr., v r. 1931 sudca v Düsseldorfe. V apríli 1933 vstup do NSDAP a polovojenských útočných oddielov NSDAP (SA). Koncom 1933 referent na pruskom ministerstve poľnohospodárstva, v r. 1934 zamestnaný na Tajnom úrade štátnej polície. V apríli 1935 postúpil na štáb "zástupcu vodcu" Rudolfa Hessa. V r. 1935 vstúpil do SS ako vedúci hlavnej úradovne. V r. 1938 sa ako ministerský radca zaoberal vyvlastňovaním židovských podnikov. V apríli 1945 utiekol z Berlína, neskôr bol internovaný. Po prepustení z väzby v r. 1949 bol Hlavným denacifikačným súdom v Norimbergu vyhlásený za človeka s "menším podielom viny". V r. 1952 poradca v daňových otázkach, v r. 1956 advokát v Ulme. Vyšetrovanie kvôli účasti na konferencii vo Wannsee štátna prokuratúra v Ulme v r. 1962 zastavila. Zomrel v r. 1987 v Ulme.
|
|
Wilhelm
Kritzinger
(1890 -
1947)
|
 |
|
Kritzinger bol po šéfovi ríšskej kancelárie Lammerovi druhým mužom na tejto pozícii. Preto vedel o všetkých protižidovských opatreniach a sám sa vo veľkej miere zaoberal v rámci ríšskej kancelárie "židovským problémom". Z tohto dôvodu sa v rokoch 1939-40 podieľal na vypracovaní nariadení ohľadne "škodcov ľudu" a tiež 11. nariadenia k zákonu o ríšskych občanoch, ktoré bolo základom zabavenia majetku nemeckých Židov pred ich deportáciou. Ako štátny tajomník sa zaoberal v r. 1942-43 vypracovaním nariadení na obmedzenie právnych prostriedkov na ochranu Židov. Počas výsluchov po 1945 priznal Kritzinger svoju účasť na konferencii vo Wannsee a potvrdil jej zločinecký charakter.
Narodil sa ako syn farára v Grünfieri (okres Netze). Po gymnáziu a maturite v r. 1908 študoval právo, v r. 1914-18 bojoval na fronte, naposledy ako poručík v zálohe. V r. 1920-21 advokátska prax a v r. 1921 si urobil skúšky pre prísediaceho na súde, potom zamestnaný ako pomocný pracovník na ríšskom ministerstve spravodlivosti. V r. 1925-26 stály člen krajinského súdu na pruskom ministerstve obchodu. V r. 1926 návrat na ríšske ministerstvo spravodlivosti. 1. 1. 1938 vstup do NSDAP. Vo februári 1938 prešiel do ríšskej kancelárie ako vedúci oddelenia B vo funkcii s označením ministerský riaditeľ, začiatkom roka sa stal zástupca štátnym podtajomníkom a koncom toho istého roka štátny tajomník. V apríli 1945 utiekol z Berlína, v máji 1945 sa stal štátnym tajomníkom v Dönitzovej vláde vo Flensburgu a potom bol internovaný v Bruchsale. V apríli 1946 prepustený a v decembri toho istého roka znovu uväznený. Kvôli chorobe mu bolo odpustené väzenie, zomrel 1947.
|
|
Dr. Rudolf Lange
(1910 – 1945)
|
 |
|
Lange patril dlhé roky k úradníkom Gestapa "na strednej úrovni", ktorí zabezpečovali fungovanie mašinérie teroru. Keď sa pod Heydrichovým velením formovali pohotovostné jednotky bezpečnostnej polície a SD za účelom vyvraždenia Židov v Sovietskom zväze, bol nasadený aj Lange. Ako veliteľ skupinového štábu pohotovostnej skupiny A, ktorá prišla za Wehrmachtom do pobaltských krajín, viedol Lange určitý čas pohotovostné komando 2, ktoré do decembra 1941 zavraždilo asi 60 000 lotyšských Židov a Židov deportovaných do tejto krajiny. Samotný Lange dával na okraji Rigy rozkazy počas vyvražďovacích akcií. Na konferencii vo Wannsee bol už "skúseným praktikom" masového vyvražďovania.
Narodený vo Weisswasseri ako syn stavebného inšpektora ríšskych železníc. Študoval právo, v r. 1933 vstúpil do Gestapa v Halle, stal sa JUDr. na univerzite v Jene, v r. 1936 zamestnaný na Tajnom úrade štátnej polície v Berlíne, v r. 1937 vstúpil do NSDAP a SS. V r. 1938 zamestnaný na Gestape vo Viedni, v r. 1939 na Gestape v Štutgarte, v r. 1940 veliteľ Gestapa vo Weimare a Erfurte, od septembra 1940 zástupca veliteľa berlínskeho Gestapa. V decembri 1941 veliteľ bezpečnostnej polície a SD v Lotyšsku, od januára 1945 veliteľ bezpečnostnej polície a SD vo "Warthegau", vo februári 1945 spáchal samovraždu v Poznani.
|
|
Dr. Georg
Leibbrandt
(1899 -
1982) Ministerský riaditeľ
|
 |
|
Od 1941 do 1943 podliehali Leibbrandtovi oddelenia Všeobecná politika, Ukrajina, Ostland, Kaukaz, Rusko a tiež Tlač a kultúra. V tejto funkcii bol vo vysokej miere zapojený do genocídy Židov. Už v októbri 1941 sa Leibbrandt zúčastnil na porade s Heydrichom, na ktorej sa prejednávalo vztiahnutie programu vyvražďovania na všetkých Židov. Dva dni po konferencii vo Wannsee zorganizoval poradu o definícii "Žida" na "východných územiach".
Narodil sa v Hoffnungsthali pri Odese, potom študoval na gymnáziu v Dorpate a Odese. Utiekol do Berlína, od r. 1920 študoval teológiu, filozofiu a národné hospodárstvo v Tübingene a Lipsku, podnikol študijné cesty do Paríža, Londýna, Sovietskeho zväzu a USA. V r. 1927 promovaný na PhDr., v r. 1933 vstúpil do NSDAP. Na zahraničnopolitickom úrade NSDAP sa stal vedúcim oddelenia Východ. Potom zodpovedal za antikomunistickú a protisovietsku propagandu. V r. 1938 prísediaci na ľudovom súdnom dvore, v júli 1941 sa stal vedúcim Hlavného oddelenia I (Politika) na Ríšskom ministerstve pre obsadené východné územia. V lete 1943 sa prihlásil do služby vo vojenskej flotile. V r. 1945 internovaný, v r. 1949 prepustený z väzenia, v januári 1950 Krajinský súd v Nürnberg-Fürthe zahájil predbežné vyšetrovanie jeho činnosti, ktoré bolo v auguste 1950 zastavené. Bez ďalšieho vyšetrovania zomrel 1982.
|
|
Martin Luther
(1895 - 1945)
|
 |
|
Luther bol od 1940 do 1943 ako vedúci oddelenia D (Nemecko) zodpovedný za spoluprácu s Himmlerom a Hlavným ríšskym bezpečnostným úradom ako aj za rezort D III ("Židovská otázka, rasová politika; informácie pre zahraničné zastupiteľstvá o dôležitých vnútropolitických udalostiach"). Svojou intenzívnou spoluprácou s Hlavným ríšskym bezpečnostným úradom a predovšetkým s úradom Adolfa Eichmanna zapojil Luther oddelenie do "konečného riešenia". Následne spočíval príspevok ministerstva vnútra ku genocíde predovšetkým v tom, že diplomaticky pripravovalo a zabezpečovalo deportácie z obsadených a spriatelených krajín. Na konferencii vo Wannsee Luther odporúčal na začiatku vynechať severské krajiny pri zohľadnení "malého počtu Židov" a očakávaných ťažkostí a koncentrovať sa skôr na juhovýchod a západ Európy.
Narodil sa v Berlíne, bez vyššieho vzdelania, v r. 1914 sa prihlásil dobrovoľne do vojenskej služby, v r. 1918 dosiahol hodnosť poručíka, neskôr sa stal špeditérom nábytku. V marci 1932 vstúpil do NSDAP, v r. 1933-34 sa stal vedúcim konzultačného miesta pre hospodárstvo v Berlíne, v r. 1936 potom vedúcim straníckeho konzultačného miesta pri splnomocnencovi NSDAP pre zahranično-politické otázky Joachimovi von Ribbentropovi. Po jeho vymenovaní za ministra zahraničných vecí sa stal v r. 1938 vedúcim Zvláštneho referátu NSDAP na ministerstve zahraničných vecí. V r. 1941 ministerský riaditeľ s úradom nazvaným "štátny podtajomník". Kvôli pokusu zosadiť Ribbentropa bol 16. februára 1943 prepustený a uväznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen ako "privilegovaný väzeň pod ochranou". Oslobodila ho Červená armáda, o mesiac po tom umiera v Berlíne.
|
|
Dr. Alfred Meyer
(1891 - 1945) Ríšske ministerstvo pre obsadené východné územia
|
 |
|
Ako zástupca ministra Alfreda Rosenberga bol Meyer od leta 1941 do novembra 1942 zodpovedný za tri hlavné oddelenia Politika, Administrácia a Hospodárstvo. V tejto funkcii sa podieľal na vykorisťovaní a devastácii obsadených sovietskych území a utlačovaní a vyvražďovaní ich obyvateľstva, a to predovšetkým židovského. Na konferenciu vo Wannsee bol Meyer pozvaný, pretože na územiach spravovaných jeho ministerstvom vtedy už začala genocída Židov vykonávaná pohotovostnými skupinami. Vo Wannsee požadoval Meyer vykonať "určité prípravné práce" zakaždým na danom mieste tak, aby sa obyvateľstvo neznepokojovalo. V júli 1942 navrhol, aby sa v Sovietskom zväze postupovalo proti "miešancom" pomocou rovnakých opatrení ako proti Židom.
Narodil sa v evanjelickej rodine v Göttingene ako syn vládneho zamestnaca - vedúceho plánovacieho a stavebného oddelenia. V r. 1911 zmaturoval na gymnáziu v Soeste, v r. 1912 sa stal dôstojníckym čakateľom, v r. 1914 veliteľ roty, neskôr bataliónu. V r. 1917 vojnový zajatec vo Francúzsku, v r. 1920 prepustený ako kapitán. Potom pracoval ako ekonomický pracovník a študoval vedu o štáte a práve a národnú ekonómiu, v r. 1922 promovaný na doktora politických vied, od 1923 do 1930 referent pre právne otázky v banskom závode v Gelsenkirchene. V r. 1928 vstúpil do NSDAP a stal sa vedúcim miestnej organizácie, v r. 1929-30 sa stáva vedúcim kraja Emscher-Lippe. Od septembra 1930 člen Ríšskeho snemu, v r. 1931 regionálny vedúci NSDAP v Severnom Westfálsku. Od mája 1933 ríšsky miestodržiteľ v Lippe a Schaumburgu-Lippe, v r. 1936 vodca krajinskej vlády v Lippe. Od r. 1938 vrchný prezident provincie Westfálsko a obergruppenführer SA. Od novembra 1942 bol komisár pre obranu Ríše v severnom Westfálsku. V máji 1945 spáchal samovraždu.
|
|
Heinrich
Müller
(1900 - ? )
|
 |
|
Ako veliteľ Tajnej štátnej polície (Gestapo) sa Müller podieľal vo vedúcej funkcii na takmer všetkých zločinoch, ktoré RSHA naplánoval, pripravil a zorganizoval, a to predovšetkým na genocíde európskych Židov. Od začiatku septembra 1939 dával pokyny na "špeciálne zaobchádzanie" (vraždy) politických protivníkov. Jemu podliehal aj takzvaný "židovský referát" vedený Eichmannom. Do najmenších detailov sa podieľal aj na genocíde Židov v Sovietskom zväze. Müller formuloval na Heydrichov pokyn rozkazy pre pohotovostné skupiny a zodpovedal za vyhotovovanie "hlásení o udalostiach", v ktorých boli zhrnuté správy pohotovostných skupín. Müller patril k najmocnejším páchateľom zločinov "od kancelárskeho stola" v rámci národno-socialistického režimu vôbec.
Narodil sa v Mníchove v katolíckej rodine. Jeho otec bol úradníkom žandárstva. Absolvoval ľudovú a strednú školu, potom sa pri letectve vyučil za montážneho pracovníka, v r. 1917 sa dobrovoľne prihlásil do vojny, v r. 1919 prepustený ako poddôstojník. Potom pracoval na policajnom riaditeľstve v Mníchove. V r. 1929 sa stal policajným tajomníkom na Mníchovskej politickej polícii a bol nasadený proti komunistickým organizáciám. V r. 1934 vstúpil do SS a bol preložený k Tajnej štátnej polícii (Gestapo) do Berlína. V r. 1936 zástupca riaditeľa úradu politickej polície na hlavnom úrade bezpečnostnej polície. Koncom 1938 vstúpil do NSDAP. V r. 1939 sa stal riaditeľom Ríšskej centrály pre emigráciu Židov, od októbra 1939 riaditeľ Úradu IV (Gestapo) v rámci RSHA s hodnosťou gruppenführera SS a generálporučíka polície. Od mája 1945 je nezvestný.
|
|
Erich
Neumann
(1892 -
1948)
|
 |
|
Už v novembri 1938 sa Neumann zúčastnil porady u Göringa ohľadne "arizácie hospodárstva" ako aj označovania a izolovania Židov. Na konferencii vo Wannsee zastupoval Ministerstvá hospodárstva, práce, financií, výživy, dopravy ako aj zbrojenia a munície. Ako Göringov štátny tajomník dozeral Neumann na sledovanie záujmov vojensko-hospodárskeho úradu a požadoval, aby židovskí robotníci z podnikov dôležitých pre vedenie vojny neboli zatiaľ deportovaní.
Narodil sa vo Forste (Dolná Lužica) v evanjelickej rodine ako syn fabrikanta. Po maturite na gymnáziu študoval právo a národné hospodárstvo vo Freiburgu, Jene a Halle. V r. 1914-17 vo vojenskej službe dosiahol hodnosť nadporučíka. Od 1920 bol vládnym prísediacim na súde na Pruskom ministerstve vnútra, potom na Úrade krajinskej rady v Essene. Od 1923 vládny radca na Pruskom ministerstve obchodu. Od 1927 do 1928 bol krajinským radcom vo Freystadte (Dolné Sliezsko) a potom ministerský radca na ministerstve obchodu. Od septembra 1932 ministerský riaditeľ na pruskom štátnom ministerstve s kompetenciami pre administratívne reformy. V máji 1933 vstúpil do NSDAP, v auguste 1934 potom do SS. Koncom roku 1935 pracoval na pruskom štátnom ministerstve, od októbra na Úrade splnomocnenca pre štvorročný plán Hermanna Göringa. Od leta 1938 štátny tajomník, od 1941 zástupca predsedu dozornej rady spoločnosti Kontinentale Erdöl AG na využívanie nálezísk ropy na obsadených územiach v Sovietskom zväze. Od augusta 1942 generálny riaditeľ spoločnosti Deutscher Kalisyndikat GmbH, v roku 1945 bol internovaný. Začiatkom roku 1948 bol kvôli chorobe prepustený a čoskoro nato zomrel.
|
|
Dr. Eberhard
Schöngarth
(1903 -
1946)
|
 |
|
Ako veliteľ bezpečnostnej polície a SD pre celý "Generálny gouvernement" sa Schöngarth podieľal na všetkých opatreniach zameraných na utlačovanie a vyvražďovanie poľského a židovského obyvateľstva na obsadených poľských územiach. Po prepade Sovietskeho zväzu poslal od júla do septembra 1941 pohotovostné komando do východnej Haliče, ktoré postrieľalo na území hraničiacom s Poľskom vyše 4 000 židovských mužov.
Narodený v Lipsku ako syn stavbyvedúceho. Potom štúdoval na vyššej reálnej škole, v roku 1920 sa stal členom Freikorps. V r. 1922 zmaturoval a vstúpil do NSDAP a SS, od 1922-1924 bol bankovým úradníkom. Od 1924 študoval vedu o práve a spoločnosti v Lipsku, v júni 1929 promovaný na JUDr., od júna 1932 bol prísediacim súdu na krajinských súdoch v Magdeburgu, Erfurte a Torgau. V r. 1933 vstup do SS, od novembra 1933 pracoval na Riaditeľstve ríšskej pošty v Erfurte, od 1935 na tlačovom oddelení úradu tajnej štátnej polície (Gestapo), na jar 1936 sa stal vedúcim úradov štátnej polície v Dortmunde, Bielefelde a Münstri. Od 1939 vrchný vládny radca a obersturmbannführer SS. Od mája 1944 veliteľ bezpečnostnej polície a SD na obsadenom holandskom území. Vo februári 1946 ho za zastrelenie vojnového zajatca odsúdil a popravil britský vojenský súd.
|
|
Dr. Wilhelm
Stuckart
(1902 -
1953)
|
 |
|
Od roku 1935 sa Stuckart na Ríšskom ministerstve vnútra cez jemu podriadené Oddelenie I ("Ústava, zákonodarstvo, verejná správa") podieľal na vypracovaní podstatných zákonov a nariadení namierených proti Židom bývajúcim na území Nemeckej ríše, a to predovšetkým na "Zákone o občanoch Ríše" a "Zákone na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti" (Norimberské zákony). V roku 1940 sa podieľal na prípravách odňatia nemeckého štátneho občianstva Židom, v r. 1941 vypracoval návrh na označovanie Židov v Nemeckej ríši. Na konferencii vo Wannsee navrhol Stuckart nútenú sterilizáciu "miešancov". V apríli 1943 viedol konferenciu štátnych tajomníkov o "Policajnom potrestaní trestných činov Židov" (13. nariadenie k zákonu o občanoch Ríše).
Narodený vo Wiesbadene ako syn zamestnanca železníc, vychovaný v kresťanskej viere, maturita, od 1919 člen Freikorpsu, od 1922 študoval právo v Mníchove a Frankfurte nad Mohanom. V decembri 1922 vstúpil do NSDAP, v r. 1928 bol promovaný na JUDr., od r. 1930 sudca, 1932 do marca 1933 advokát a referent pre právnu oblasť SA v Pomoransku. Od júla 1933 štátny tajomník na pruskom ministerstve vedy, v r. 1934 štátny tajomník na ministerstve pre vedu, výchovu a vzdelávanie národa, v r. 1935 štátny tajomník na ríšskom ministerstve vnútra. V r. 1936 vstúpil do SS, v r. 1944 sa stal obergruppenführer SS. V máji 1945 bol internovaný ako minister vnútra v Dönitzovej vláde vo Flensburgu. V apríli 1949 v "procese na ulici Wilhelmstraße" odsúdený na tri roky a desať mesiacov väzenia, ktoré sa ale kvôli predchádzajúcej väzbe považovali už za odpykané. V r. 1950 v procese vedenom na denacifikačnom súde označený za "podporovateľa" a 1952 odsúdený na 50 000 DM peňažného trestu. V novembri 1953 zahynul pri nehode.
|